Strašidelné príbehy

DÉMON

 

Bolo to už veľmi dávno. Bol som ešte malé dieťa a často sme aj s rodičmi chodili ku krstným. Krstný bývajú v malej dedine na strednom Slovensku. Sú to lazy, takže široko-ďaleko žiaden dom, okrem toho ich. Majú pekný veľký dvor a za domom záhradu. Za záhradou nie je už v podstate nič len asi pol kilometra dlhá nevyužitá roľa. Za roľou je hustý les, do ktorého sme sem-tam s bratrancom ako deti chodili. Nikdy sme ale nešli ďalej ako pár metrov, keďže len bol taký hustý, že aj za slnečného dňa v ňom bola dosť veľká tma. Pred domom mali rozpadnutú asfaltovú cestu, ktorá asi o dva metre aj tak končila, lebo nad ich domom už žiaden nie je. Len les, les a zase les. A aby som prešiel k podstate. Bol som ako dieťa u krstných. Máme u nich vyhradenú izbu, v ktorej spávame vždy keď sme tam. Keď chcem ísť v noci na záchod, musím prejsť cez obývačku, chodbu a kuchyňu. Na dedine sú noci iné ako v meste. V meste je pouličné osvetlenie na každom rohu a svieti celú noc. Tu majú osvetlenie len dole v dedine a na lazoch sa sem tam mihne lampa, ktorá väčšinou nesvieti. Aj krstný mali kedysi lampu pred domom ale už dávno ju zhodil silný vietor, takže v noci je tu absolútna tma a pokiaľ nemáš poruke baterku nedostaneš sa nikam. Už by som ale naozaj mal prejsť k hlavnej pointe tohto príbehu... Bolo to na prvý sviatok vianočný. Zvykli sme sem chodiť v tento deň. Bola už hlboká noc a ja som sa zobudil, že mi treba ísť na záchod. Všade bola tma ako v rohu. V izbe, v ktorej zvykneme spávať je strašne veľa vecí, väčšinou nepotrebné haraburdy, ktoré tu má odložené dedo a odmieta sa ich vzdať. Tak som medzi týmito zbytočnosťami hľadal baterku nech sa vôbec na ten záchod dostanem. Po chvíľke som ju našiel. Vyšiel som z izby a ocitol som sa v obývačke, do ktorej viedli 4 dvere. Obývačka bola temná a nepríjemne tichá. Prešiel som ňou veľmi rýchlo a vošiel som do chodby. Z chodby viedli dvere do kuchyne, tie boli vpravo. Ďalej dvere do izby, v ktorej spáva bratranec a sesternica, tie boli vľavo. A posledné viedli von a tie boli rovno oproti. Prešiel som dverami do kuchyne. Z kuchyne už viedli len jedny dvere a to na záchod. Hneď vedľa nich bolo okno s výhľadom na les. Keďže boli Vianoce, vonku bol sneh a na stromoch už dávno neboli listy, takže som pomerne dobre videl do lesa. Keď som vchádzal na záchod mal som pocit, že niekto stojí v lese a pozerá na mňa. Zľakol som sa a tak som sa na záchode zamkol a počkal som, kým ma trochu ten strach prejde. Vyšiel som zo záchoda a pozrel sa cez okno smerom k lesu. Videl som, že tam skutočne niečo stojí. Pripomínalo to výškou človeka. Malo to na sebe čierny plášť s kapucňou a len tak to stálo asi 10-15 metrov od začiatku lesa. Stálo a zízalo priamo na mňa. Aj keď som tomu nevidel do tváre, cítil som, že sa na mňa pozerá. Cítil som zvláštny pocit zmiešaný so strachom a aj keď som chcel odvrátiť zrak a utekať naspäť do izby nedokázal som to. Možno som sa bál, že keď preruším očný kontakt a otočím sa chrbtom, príde si po mňa. Na chvíľku som odvrátil zrak a postava sa stihla priblížiť asi o 5 metrov. Tým sa mi len potvrdila moja teória o očnom kontakte. Rozbehol som sa do izby, ale nedalo mi to a zastavil som pri dverách von z kuchyne a posledný krát som sa otočil a pozrel na okno. Postava už bola úplne pri okne, až som počul ako chrčí. Ukázala na mňa a tón chrčania teraz pripomínal smiech. Zrazu sa zaplo svetlo a krstná sa ma pýta čo robím tak neskoro v noci hore. Vysvetlil som jej že som išiel na záchod. Ešte raz som pozrel na okno, no postava tam už nebola a odvtedy som ju už nikdy nevidel.

SILVESTER

 

Bolo to na Silvestra minulého roku. Boli sme s partiou na chate, ktorá sa nachádza v malej dedinke. Chata je asi päť až šesť kilometrov v lese. Je to ideálne miesto na trávenie Silvestra. Za celý týždeň čo sme tam boli sme nestretli ani živú dušu. Všade okolo hory a ticho. Jediná nevýhoda bola, že na chate nebol signál a keď sme si chceli zavolať museli sme vyjsť až na hrebeň hory, kde bola veľká lúka. To bolo jediné miesto, kde sa dal chytiť signál. Našťastie chata bola asi len pol kilometra pod hrebeňom, takže cesta hore netrvala dlho. Druhý deň sme si ja a kamarát potrebovali zatelefonovať domov, aby rodičia vedeli, že sme v poriadku. Bolo asi pol šiestej. Keďže bola zima, bola už tma. Šli sme hore a ja som si všimol, že v polovici cesty je malá drevenica. Bola asi sto metrov v lese, takže sa dala ľahko prehliadnuť. Ja som bol vždy tak trochu dobrodruh, a tak som sa rozhodol, že keď pôjdeme naspäť z lúky, pôjdem sa tam pozrieť. Vyšli sme na lúku, ktorá po tme budila dosť desivý dojem. Bola zima a na stromoch už dávno neboli listy a všetko to vyzeralo ako dokonalé miesto na natáčanie hororu. Ja som dotelefonoval rýchlo ale kamarát volal asi 20 minút. Keď konečne dotelefonoval, povedal som mu o svojom pláne preskúmať tú drevenicu. Najprv bol proti ale potom súhlasil, ale len s podmienkou, že on dnu nepôjde. Súhlasil som. K drevenici sa dalo dostať dosť obtiažne nakoľko bola dosť zarastená. Keď sa nám podarilo dôjsť až ku dverám zbadali sme, že sú ťažké a železné. To bolo dosť zvláštne, keďže celá búda bola z dreva. Navyše bol na dverách zámok a nápis, ktorý hovoril „Nevstupovať! Vysoké napätie.“ A to bolo ešte čudnejšie, keďže k budove neviedli žiadne elektrické drôty a žiadne neviedli ani von. Vo výške asi dva metre bola v doskách diera, ktorá viedla asi na podkrovie. Kamarát mi pomohol vliezť dnu a hodil mi baterku. Podkrovie bolo prázdne, tak som začal hľadať miesto, kade sa mi podarí dostať dolu. Spolužiak sa zatiaľ vrátil späť na cestu, kde na mňa čakal. Konečne som našiel padacie dvere, ktoré viedli dolu. Našťastie neboli zamknuté na zámok. Bola cez ne len prevlečená reťaz, ktorá bola na koncoch spojená drôtom. Chvíľku mi trvalo, kým sa mi to podarilo otvoriť. Dolu neviedlo schodisko ani žiaden rebrík, ale nebolo to moc vysoko tak som zoskočil dolu. Bol tam dosť nepríjemný smrad. Ako som sa začal rozhliadať videl som v rohu na zemi poukladanú slamu ako provizórnu posteľ a vedľa nej kusy nedojedeného rozkladajúceho sa jedla. V opačnom rohu bolo plechové vedro, v ktorom usudzujem podľa smradu, boli výkaly. Ďalej tam bolo zopár malých skriniek, drevený stôl a jedna stolička. Neboli tu žiadne okná. Z jedného rohu som začul akýsi zvuk. Zasvietil som tam baterkou, ale hneď ako som ta zasvietil niečo odtiaľ vybehlo a rozbehlo sa smerom k padacím dverám na podkrovie. Veľmi rýchlo to vyskočilo a vyliezlo na podkrovie. Nemal som šancu si to zreteľne prezrieť ale postavou to pripomínalo človeka, ktorý ale utekal po štyroch. Mal strašne bledú pokožku, čo bolo asi spôsobené životom v tme. Do tváre som mu nevidel. Ešte chvíľu potom som váhal či mám vyliezť hore. Zrazu som začul zvonka kamaráta ako na mňa kričí, nech idem rýchlo odtiaľ von. Tak som vybehol a on mi povedal, že videl pred chvíľou ako z diery, ktorou som liezol dnu niečo vyskočilo a štvornožky utekalo do lesa. Povedal mi že mu pripomínal „Gluma“ z Pána prsteňov. Povedal som mu čo sa stalo vnútri. Utekali sme späť do chaty a povedali to všetkým. Samozrejme si mysleli, že si z nich robíme srandu. Ale keď sme v noci počuli ako niečo chodí popod okná a keď sme zabúchali na okno a videli tú záhadnú bytosť utekať do lesa, uverili aj ostatní. Hneď na druhý deň ráno prišlo auto plné poľovníkov a pýtali sa nás či sme v noci nevideli zvláštneho bieleho srnca, ktorý má vraj besnotu a je nebezpečný. Nemal som potrebu im hovoriť náš zážitok, keďže bolo jasné že oni zavreli tú bytosť v drevenici.

DRUŽSTVO

 

Príbeh od známeho:

Bolo to v neďalekej dedine. S partiou sme si chceli ísť trochu vypiť, ale nevedelo nás napadnúť nejaké zaujímavé miesto. Keď zrazu niekto navrhol, nech ideme piť na staré poľnohospodárske družstvo, ktoré bolo hneď za dedinou. Toto družstvo bola kedysi farma, ale po vpáde Rusov bola zhabaná štátom a farmár sa obesil v šope, lebo nemal z čoho živiť seba ani rodinu. Mohlo byť tak 22:00 (súdim podľa toho, že bolo leto a už bola tma) keď sme sa s partiou stretli pred mojim domom a išlo sa piť. Boli sme piati a jeden z nás mal so sebou psa. Prišli sme na miesto, ktoré po tme vyzeralo skutočne desivo. Menšie pole, ktoré bolo z troch strán obklopené hustým lesom. V strede poľa bola drevená šopa a hneď oproti nej polorozpadnutá menšia poľnohospodárska budova. Sadli sme si vonku pred šopu. Bez alkoholu v krvi nemal nikto odvahu ísť dnu. Všetko prebiehalo veľmi dobre, pili sme, bavili sme sa, spievali sme a dokonca sme si založili oheň a opekali sme. Bolo čosi po polnoci, dopili sme už štvrtú fľašku ale do šopy zatiaľ nikto nevošiel. Nemyslím si, že preto že by sme sa báli ale nejako nás to zatiaľ ani nenapadlo. Ale keď sme sa začali hrať so psom a on vbehol dnu už tam niekto ísť musel. Išiel dnu samozrejme majiteľ psa. Tesne predtým ako vošiel do šopy začal zvnútra pes strašne kvíliť. Vtedy rýchlo vbehol dnu. Šopa mala dve poschodia a pes bol na tom hornom. Keď kamarát vyšiel hore videl ako pes stojí v strede prázdnej miestnosti, pozerá do rohu a kvíli. Zrazu sa rozbehol a vyskočil z okna, ktoré bolo asi 4 metre nad zemou. Našťastie sa mu nič nestalo, ale kamarát vtedy vyšiel a bol úplne nesvoj. Zobral psa a odišiel domov. Dva týždne sa s nikým nerozprával a nechodil ani von. Keď sa ako tak otriasol tak sme sa ho spýtali čo tam videl, ale dodnes nám to nepovedal. Povedal všetko aj to ako to vyzeralo vnútri a aj to o psovi, ale nikdy nám nepovedal čo videl...

CHAT

 

Tento príbeh mi kedysi hovoril môj spolužiak:

Písal som si s priateľkou a rozhodli sme sa, že si budeme posielať hlasové správy (nahráš nejaký zvuk, reč,...) a tak sa budeme vlastne cez internet rozprávať. Posielali sme si takto správy asi dve hodinky, keď zrazu sa ma priateľka pýta prečo si nezavriem dvere na izbe keď ruším svoju mamu. Bolo mi to čudné, keďže dvere som mal zavreté, hovoril som celkom potichu a hlavne som nikoho nemal doma. Tak som sa jej spýtal o čom to hovorí. Ona mi na to odpísala, že počula ako mi mama hovorí nech som ticho. Povedal som jej nech mi prepošle tú správu, v ktorej mi to povedala. Keď som si ju vypočul prebehol mi mráz po chrbte a okamžite som sa obliekol a šiel som spať ku spolužiakovi, ktorý býval dve ulice podomnou. Na zázname bolo počuť môj hlas ako sa priateľku podpichujem a zrazu v strede mojej vety bolo počuť jasne: „Buď ticho!“ Ale čo bolo horšie nebol to hlas mojej mamy a nebol to žiaden hlas, ktorý by som niekedy počul...

 

Bane

Tento pribeh sa skutocne stal...

Bolo to ked som raz bol lyzovat na Krahuliach nedaleko kremnice... Chcel som si vyskusat vecerne lyzovanie, ktore trvalo od 17:00 do 21:00 bola tma cize svah musel byt osvetleny... Ja a moj bratranec sme fakt skuseny lyziary tak sme si vzali celove lampy a vydali sa po lesnych cestach, ktore neboli osvetlene... Ako sme prechadzali cez les sneh bol neupraveny a cim dalej tim hlbsi miestami mal zavej aj 2-3 metre. Pravdepodobne sme odbocili na zlu cestu a nevedeli sme kde sme... a k tomu zacalo prudko snezit. S bratrancom sme si povedali ze si vyzujeme lyze a ukryjeme sa pod nedalekym kamennym prevysom. Tak sme sa tam uz nejako dostali ako sme zistili pod prevysom sa nachadzala cesta do nejakej jaskyne alebo skor to bola stara bannicka sachta nakolko v oblasti kremnickych vrchov sa kedysi tazilo zlato a farebne kovy. Dokonca tam bola este polorozpadnuta zeleznica smerom dolu. Nakolko sme mali obaja strach nechceli sme chodit hlboko do bane, jednak nas mohlo zavalit a jednak sme nevedeli ako dlho nam vydrzia celovky. Zisli sme trochu nizsie aby sme nestali priamo v prievane ako sme zostupovali otvorila sa pred nami celkom velka miestnost. Neskor sme si vsimli ze v rohu niekto sedi... Neviem ako bratranec ale ja som si myslel ze to bol tiez zabludeny lyziar. Bali sme sa k nemu priblizit ale ked sa k nam prihovoril z hlasu sme poznali ze ide o starsieho muza. Zavolal nas k sebe, sice sme chvilu vahali ale nakoniec sme si prisadli. Po tom ako sa nam podarilo zalozit ohen mohli sme si toho chlapa poriadne prehliadnut. Nebol to lyziar. Mohol mat nieco okolo 70-80 rokov. Na hlave mal prilbu s rozbitou celovou lapmpou a na sebe nieco ako uniformu. Ked som sa ho spytal co tam robi tak mi odpovedal ze pracuje. Popravde som nechcel vediet ako to mysli tak som sa ho spytal na meno. Mal nemecke meno... jeho priezvisko si nepametam ale pametam si ze sa volal Fridrich alebo nieco take. Jednoducho vyzeral ako banik z pred 100 rokov. Asi 15 minut sme sedeli uplne po tichu az zrazu povedal ze on je teraz len na prestavke ze za chvilu pojde dole a vystriedaju ho kolegovia. Uprimne po tolkych zombie filmoch ktore som videl som nemal zaujem cakat :-D tak sme povedali ze mi uz pojdeme, koniec koncov uz prestalo aj snezit tak sme co najrychlejsie isli... Zastali sme v dostatocnej vzdialenosti a asi 5 minut na seba s bratrancom len pozerali... Chceli sme sa na druhy den rano vratit k prevysu ale nevedeli sme ho najst tak sme si povedali ze prideme na jar ked pusti sneh. Ked sme prisli na jar podarilo sa nam najst prevys v nutri bol taky ako sme si ho pametali dokonca aj ohnuisko po nas tam zostalo akurat ziadne stopy po banikoch. Vonku bola ale mala ocelova tabulka este z cias socializmu na ktorej stalo nieco ako: "Na pamiatku banikom, ktory zahynuli pri zosuve skalneho masivu" a pod tim mena... bol tam aj Fridrich neviemaky :-D vyzeralo to ako z hororu... pripisoval som to vycerpaniu alebo moznej dehydracii ale stale som si neni isty... ludska mysel je skutocne nevyspytatelna...



Spolok

Raz som isiel so spoluziakom domov zo skoly. Bolo dakedy koncom novembra a uz bola tma a ktomu fukal silny vietor a snezilo. Domov sme mali este asi hodinu cesty a jeden z nas navrhol ze sa niekde schovame lebo pri takom pocasi by nam to trvalo raz tak dlho. Bola to cesta medzi dvoma dedinami co znamena ze ziadne budovy akurat polnohospodarske budy. Do tich by sme sa ale museli vlamat tak sme vosli do kaplnky ktora bola na krizovatke. Sedeli sme na lavicke a kecali. V kaplnke boli kachle a drevo tak sme si trochu zakurili. Hned tam bolo veselsie. Po pol hodine sme si vsimli ze za oltarom su dvere. Boli sme zvedavy co sa za nimi nachadza tak sme si povedali ze nazrieme dnu. Za nimi bola miestnost asi 2x3 metre a na jej zemi boli padacie dvere. Uz to nam bolo divne ale divnejsie bolo ze na padacich dverach bol upevneny kriz. Spoluziaka som sa opytal ze ci videl film REC nakolko mi to strasne pripomenulo jednu scenu... Ale bol som radsej ticho a ani som na to nemyslel. Spoluziak sa rozhodol ze pozrieme co tam je. Ja som bol moc pos*aty tak som isiel az za spoluziakom. Dole bola celkom velka miestnost bol tam stol so svieckami. Ale z coho som mal najvacsi strach bolo ze na zemi bol pentagram a na stene videl obrateny kriz. Spoluziak nevedel co to znamena ale ja hej. Mal som velmi zle tusenie a v momente som presne vedel co sa tam deje. Aj ked som neni podstivy veriaci a do kostola nechodim vobec. Predsa len verim a tak som sa pre istotu prezehnal a navrhol ze pojdeme uz pomaly domov. Spoluziak suhlasil. Z kaplnky pred oltarom sme poculi zvuky... teda skor hlasy. Myslim si ze hovorili latinsky. Posepkal som spoluziakovi ze ked poviem teraz tak sa rozbehneme k dveram kaplnky a budeme sprintovat smerok domov co najrychlejsie ako to pojde. Urobili sme to... videl som ze v kaplnke sedelo asi 7 ludi stihol som zaregistrovat len jednu staru zenu, ktora vyzerala ako nafetovana mala prevratene oci a napuchnute zilky na bielku. Spoluziakovi som ked sme dorazili do dediny povedal ze islo o klub satanistov... vysvetlil som mu ze pentagram a prevrateny kriz je ich znak. Boli sme celkom radi ze sme odtial vypadli. Ked sme sa rozlucili nesiel som domov... moje prve kroky mierili do kostola, vyspovedal som sa, zostal som na celu omsu a bol som aj na prijimani. Po omsi som sa zastavil za knazom a povedal mu co sa stalo. Pozeral sa chvilu na mna potom mi povedal nech pockam a odbehol. Pocul som nervozny rozhovor a potom prisiel za mnou a povedal mi nech o tom nikomu nehovorim a nech sa okolo toho miesta uz nikdy nepohybujem. Opytal som sa ho o co ide. Samozrejme ako som cakal nic nechcel povedat... ale ja mam svoje paky a povedal som mu ze ked to nebudem vediet tak sa tam vratim aj s kamerou a ukazem to celemu slovensku co sa tam deje. Povedal ze nech idem s nim do kancelarie. Tam som sa dozvedel ze cela slovenska arcidieceza hlada skupinu 7-9 ludi ktora vykonava satanisticke rituali pri ktorych prichadzaju o zivot ludia. Nakoniec ked som odchadzal mi povedal ze ich hlavny knaz je ciste zlo, prevteleny sam diabol osobne... a este dodal ze ked verim som chraneny... bolo mi to cudne ale bal som sa toho co mi povedal... vecer som nemohol spat, mal som strasne sny videl som veci ktore vyzerali byt skutocne realne a boli fakt hrozostrasne. Ale najcudnejsie bolo ked som po vikende isiel so spoluziakom okolo kaplnky... dvere boli zapecatene a na pecati bol nejaky latinsky napis potom nieco s Vatikanom a pod tim list po taliansky...



Syn Diabla

Tento príbeh mi raz rozprávala jedna stará žena...

Keď som raz išiel od babky na autobus domov chytil ma strašný lejak. Bežal som na najbližšiu autobusovú zastávku. Sadol som si celý mokrý na lavičku, vedľa mňa sedela nejaká stará žena. Pozdravil som sa jej. Ona ma odzdravila. O pár minút neskôr sa mi prihovorila. Najprv mi rozprávala o tom že celý život žije v tejto dedine. Ja som ju len počúval. Povedala mi že kedysi dávno bolo v dedine omnoho viac obyvateľov ako je teraz. To mohla byť pravda nakoľko teraz v tej dedinke žije len čosi cez 200 obyvateľov, poväčšine starý ľudia. Pýtal som sa prečo. Povedala že v lesoch, ktoré sú okolo prebýva niečo hrôzostrašné čo vyplašilo ľudí z dediny. Nakoľko ma takéto veci fascinujú povedal som jej nech mi o tom porozpráva. Povedala mi že v lesoch žije nejaký tvor, ktorého sa ľudia boja a ktorý je fakt hrôzostrašný... Povedala mi citujem: „tá obluda je dieťa samotného diabla.“ Samozrejme že som jej neveril ale bavilo ma počúvať. Hovorila že žije v jaskyni, ktorá sa nachádza tesne pod hrebeňom kopca, ktorý sa nachádza na konci dediny. Spýtal som sa jej či to nie je medveď, vlk alebo niečo podobné... Povedala že určite nie. Ale to čo povedala potom ma skutočne zaujalo... „Keď som raz asi pred 10 rokmi bola v hore na drevo, zablúdila som trochu ďalej. Bolo leto tak som si povedala že si spravím menšiu prechádzku... Šla som asi pol druha kilometra keď som sa rozhodla že si na chvíľku sadnem. Zaspala som... Zobudila som sa asi o 2 hodinky neskôr už bolo šero. Nakoľko som bola ďaleko od domu som si povedala že nebudem brať drevo ale budem sa ponáhľať domov. Historky o „synovi diabla“ žijúcom v lese kolovali dedinou už dlho... veľmi dlho. Ako som sa ponáhľala domov počula som že niečo beží za mnou. Zastala som... otočila sa a asi 150 metrov do lesa som videla asi meter a pol vysokého tvora, ktorý pripomínal pokožkou veľkého netopiera... zízal na mňa. Keď som spravila krok bližšie skočilo to do kríkov, ktoré boli zo 6 metrov ďaleko od toho diabla... to bolo posledný krát čo som šla tak hlboko do lesa...“

Neveril som jej. Popieralo to zdravý rozum. Už nepršalo tak som išiel ďalej na stanicu. Cesta išla popri lese. Čo mi len vyhovovalo. Mám rád čerstvý vzduch. Keď som sedel v autobuse a pozeral cez okno tak som pri východe z dediny zazrel na kraji lesa veľkého čudného tvora podobného netopierovy...
 

Zlo

Tento príbeh sa stal v lete roku 2012. Boli sme s kamarátom na dedinskej zábave v jednej malebnej malej dedine. Rozhodli sme sa, že odtiaľ odídeme nakoľko tam bola veľká nuda. Rozhodli sme sa ísť s kamarátom k nemu domov nakoľko býval v dedine vedľa mali sme to za pol hodinu zvládnuté. Povedali sme si že keď je táto zábava nuda tak si zavoláme pár kamošov k nemu domov a spravíme si menšiu párty. Keď sme už prichádzali k jeho domu začalo popŕchať. Ešte sme si povedali aké máme šťastie, že sme nešli o 5 minút neskôr, lebo po piatich minútach sa spustila prietrž mračien akú som ešte nikdy predtým nevidel. Kamoš mal dom na konci dediny hneď za zadným dvorom mu začína hora, ktorá je širšia ako 30 Km. Raz sme v nej boli a je to nepriechodná divočina. Jedna z mála hôr, ktorá nie je poškodená rukou človeka. Pred jeho domom už ani nie je asfaltová cesta len poľná cestička. Asfaltka končí asi 300 metrov dole kopcom od jeho domu. Čiže ideálny domček na samote. Alebo nie? Každopádne pár minút po spustení tej hroznej búrky vypadol v celej hornej časti dediny prúd. Čo až tak strašne nevadilo lebo bolo ešte len niečo okolo 20:00 čiže vonku bolo ešte pomerne vidno. Volal som domov že ostanem u kamoša lebo v takej búrke sa nedá vyjsť von... súhlasili. Medzitým kamošovi rodičia volali, že zostanú u známych, lebo autom sa kvôli spadnutému stromu nedá dostať hore. Pre nás to boli dobré správy lebo sme mohli pozvať kamarátov na celú noc. No nakoniec sme nikoho nevolali pretože bolo už desať hodín a elektrina stále nešla. Už sme si museli svietiť sviečkami, bolo to dosť desivé, už len pre to, že za domom bola obrovská hora, v ktorej ani netušíme čo žije. Sedeli sme v kuchyni pri pár sviečkach, jedli sme, kecali a podobne. Musel som ísť na záchod. Ako som tak sedel, premýšľal zrazu som počul klopanie... ale nie na dvere ale na okno. Bolo to viac než divné nakoľko okno na záchode bolo zvonka asi 3.5 metra od zeme. Ale povedal som si, že je silná búrka a že niečo odfúklo rovno do okna, alebo niečo podobné. Ale bolo to čosi iné... keď som vyšiel z WC v kuchyni nikto nebol... videl som, že kamoš stojí pri okne v spálni a pozerá von... dosť ma desil. Ohlásil som ho... povedal, že nech prídem pomaly k nemu a pozriem sa cez okno smerom k lesu. Myslel som si, že sa ma snaží vystrašiť, ale keď som sa pozrel cez okno videl som, že na kraji hory kúsok od plota na zadnom dvore stojí v daždi postava. Som si istý že to bola postava mala jasný tvar oproti stromom a bola kúsok od plotu. Chvíľu sme sa pozerali na postavu ale ona len nehybne stála na mieste. Povedal som kamarátovi nech ide zamknúť dvere, že ja zatiaľ budem sledovať či tam stále stojí. Zrazu počujem krik z chodby... utekal som tam kamoš stál pri dverách celý bledý. Pýtal som sa ho čo sa stalo... on mi ukázal dvere... zvonku na nich bol vyškriabaný pentagram a v ňom prevrátený kríž. Pod týmto obrazcom bolo vyškriabané trojčíslie 666. Z filmov sme obaja vedeli čo to znamená. Keď sme dobehli do spálne a pozreli sa z okna postava tam už nestála, to nás desilo ešte viac... počul som klopkanie na okno z protiľahlej izby, ktorá slúži ako hosťovská izba. V okne stála postava v plášti. Keď sme prišli bližšie videli sme, že to je starý muž, tvárou pripomínal bezdomovca a vyzeral dosť desivo. Oči mal vpadnuté hlboko, ale aj napriek tomu bolo vidno, že má oči vytočené bolo vidno len zožltnuté a žilnaté bielka. Bolo to ako z hororu. Prisahal by som že ten chlap nemal dolnú peru a zuby mal prehnité. Povedal som si že skúsime test... kamošova rodina je veriaca a v každej miestnosti majú kríž. Poslal som preňho kamoša. Keď sme kríž ukázali mužovi tak začal strašne kašľať a oprskal okno krvou. Potom šialene vrieskal a nevedel prestať. Keď v tom zrazu prestal a uprene sa na nás zahľadel a začal sa smiať... šialene smiať. Potom si strhol plášť a ukázal nám hruď, na ktorej mal hlboko vyryté satanove znaky... Na ďalší deň na dverách nebolo nič, ale na zemi pod oknom bol plášť, okno bolo krvavé.......

Napíšte svoj desivý príbeh: