POVIEDKY

Tu si môžte prečítať zopár poviedok, ktoré vám zaručene vyvolajú nočné mory:

CHATA

Už je skoro desať hodín ráno a ja stále ležím v posteli. Po včerajšej noci mám sucho v ústach a trochu ma bolí hlava. Chvíľku mi trvalo kým som sa po prebudení zorientoval, kde to vlastne som. Už dva dni sme na chate s partiou a ja som už dva dni v liehu, dnes určite už piť nebudem. Na chate máme byť ešte tri dni takže to ešte dobehnem. Ale horšie je, že nemám cigarety a do najbližšej dediny musím cestovať pešo cez les. Našťastie to je len niečo vyše kilometra a vonku je pekne a teplo, takže cesta bude celkom príjemná. Kým som sa sprchoval zobudil sa aj zvyšok partie. Baby už chystajú raňajky, cítim zdola praženicu so slaninkou. Keď som zišiel dole, zistil som, že všetci sú na tom oveľa horšie ako ja, možno preto, že ja už som sa stihol umyť. Najedol som sa a spýtal som sa čo kto potrebuje. Dostal som dlhý zoznam, ktorý obsahoval hlavne alkohol a cigarety. Bolo už skoro pol dvanástej, vonku bolo parno a teplo. Schyľovalo sa k letnej búrke. Rozhodol som sa poponáhľať do obchodu, kým ma zastihne búrka. Už sa predo mnou začali pomaly týčiť červené strechy malej dedinky pod kopcom. Dedina je dosť smutná a odkedy som tu som nestretol ešte ani jedného dedinčana. Už vidím obchod, našťastie vyzerá byť otvorený. V obchode nebol nikto okrem predavačky. Nakúpil som všetko čo bolo na zozname a vydal som sa naspäť. Cestou späť som v dedine stretol veľmi podivného chlapa. Mal na sebe pracovný odev a robotnícku prilbu. Stál pri krčme a opieral sa o krompáč. Zavolal ma k sebe. „Chlapče nemáš cigaretu prosím ťa?“ Podal som mu cigaretu a chystal som sa odísť, keď sa ma spýtal čo tu robím. „Sme tu s partiou kamarátov na chate pri tamtom lese za kopcom“ odpovedal som mu. Vtedy mi povedal slová, ktoré mnou prešli ako nôž. Povedal: „Choďte hneď domov, HNEĎ!!! Inak už domov nepôjdete nikdy.“ Aj keď som sa zľakol, nebral som jeho slová vážne. Už som odchádzal, keď ma napadlo, že sa ho spýtam prečo máme ísť domov, ale keď som sa otočil už tam nebol. Vrátil som sa späť na chatu a dal každému, čo si objednal. Bola jedna hodina a stále to dusno ako pred búrkou. Najedol som sa, sadol som si do kresla na terase, otvoril si pivo a zapálil cigaretu. Svoju príhodu z dediny som nehovoril, neprišlo mi to dôležité. Ako som tak sedel, podarilo sa mi zaspať a prebudil som sa až nato, že začalo pršať. Bolo asi päť hodín ale kvôli mračnám bola dosť veľká tma. Vošiel som do chaty a sadol si k ostatným pred telku. Začali sme si rozprávať strašidelné príbehy a podobné mysteriózne blbosti, keď ma zrazu napadlo, že keď chceme niečo strašidelné, určite to nájdem v podkroví. Bolo tam asi milión zbytočností, od zbierky známok až po staré oblečenie, ale zatiaľ nič strašidelné. Keď tu zrazu som našiel nejakú malú knižku pripomínajúcu denník. Bol to skutočne denník. Z prvej strany som zistil, že bol napísaný v medzivojnovom období a písal si ho jeden baník, pracujúci v baniach, ktoré sa nachádzali neďaleko chaty v lesoch. Samozrejme tieto šachty v lesoch sú už dávno zatvorené, niektoré z nich sú zavalené po veľkej nehode na začiatku druhej svetovej vojny. Doniesol som denník dole a začali sme ho čítať. Bolo to veľmi zaujímavé. Dozvedeli sme sa že baníci veľakrát pracovali niekoľko dní bez spánku a jedna a že spávali v šachtách a niekoľko týždňov bývali bez denného svetla. Denník opisoval bežný deň baníka ale aj veľa zaujímavých situácií, ktoré sa im udiali. Ale najzaujímavejší bol koniec denníka. Kde písal o tom že sa prekopali do pekla a že šachta sa začala od konca rúcať. Lenže ich rozkazy zneli jasne „Kopať ďalej!“ Tento rozkaz im bol osudný, keď sa zrútil prvý kilometer šachty a baníci zostali uväznený v časti šachty dlhej zhruba jeden a pol kilometra. Nemali skoro žiadne zásoby jedla. Mali vodu, keďže pod zemou narazili na ložisko pitnej vody. Vrchnosť sa rozhodla, že baníci už sú mŕtvi a preto sa nekonala žiadna záchranná akcia. Ale všetci vedeli že mŕtvi niesú. Jediný kto o tom vedel bol autor denníku, ktorý bol v ten čas doma kvôli zraneniu. Autor denníku sa hneď po tom presťahoval do zahraničia. Tesne pred svojou smrťou sa vrátil a dožil svoj život v dedinke za kopcom. Posledný záznam v denníku je najviac znepokojujúci: „Ja som vám hovoril že žijú!“ Boli sme do denníka takí zažratí, že sme si ani nevšimli, že už je desať hodín, vonku je tma a poriadna búrka. Dnes nemá nikto chuť piť, tak sme sa rozhodli zapnúť si telku. Z telky vychádza len šum, asi sa niekde potrhalo vedenie kvôli búrke. Rozhodol som sa, že si vezmem knižku a budem si čítať, pokiaľ sa mi nebude chcieť spať. Bola už skoro polnoc a všetci sa už pobrali spať. Nechali ma dolu samého. Hneď vedľa kresla, na ktorom som sedel boli presklené dvere na terasu. Videl som cez ne ako vonku leje a blýska sa. Vypol som telku, v ktorej sa stále ozýval len šum a šiel som na záchod, kde som si povedal, že prečítam ešte pár stránok z knihy a pôjdem spať aj ja. Keď som sa vrátil späť do obývačky ovial ma studený vzduch. Dvere na terasu boli otvorené a telka bola zapnutá. Kamaráti si mysleli, že je vtipné takto si zo mňa uťahovať. Zavrel som dvere na terasu a opäť vypol televízor. Rozhodol som sa, že už je najvyšší čas ísť spať. Zhasol som svetlo a vydal sa smerom k schodisku. Keď tu zrazu... som začul klopanie na dvere z terasy. Prebehol mi mráz po chrbte a pomaly som sa otočil. Pred sklenými dverami som videl vychudnutú postavu v otrhaných baníckych veciach a v starej helme. Tvár mala bielu s prepadnutými čiernymi očami a na ústach už dávno nemala pery a trčali len zožltnuté, desivo vyzerajúce zuby. Postava zdvihla kostnatú bielu ruku s dlhými žltými nechtami a znova zaklopala na sklo, usmievajúc sa na mňa. V druhej ruke zvierala krompáč. Pomaly ho zdvihla zo zeme, rozohnala sa a udrela do sklených dverí, ktoré sa rozleteli akoby nič. Vybehol som hore a všetkých zobudil. Povedal som im čo sa stalo, ale nechceli mi veriť. Keď sme opatrne zišli dolu a aj ostatní uvideli tú spúšť a v strede miestnosti troch baníkov, ktorý vyzerali akoby už boli dávno mŕtvy, vybehli sme späť hore a zabarikádovali sme sa v jednej miestnosti. Utiecť v tom počasí nepripadalo do úvahy, tak sme sa rozhodli noc prečkať spoločne. Izba bola malá, a mala aj kúpeľňu, čo bola výhoda. Ešte dosť dlho sme sedeli a pozerali na seba, ale po čase nás únava premohla a všetci sme pospali. Zobudil som sa na buchnutie, ktoré vychádzalo z kúpeľne. Prebudil som aj ostatných aby som ta nešiel sám. Nikto tam nebol, len zrkadlo bolo trošku posunuté. Ale zistili sme, že nás je o jedného menej. Už sme ho chceli začať hľadať, keď som si všimol že mám od neho sms-ku, v ktorej stálo: „Odišiel som na aute domov. Vidíme sa zajtra doma.“ Bolo to divné, ale nemali sme energiu to riešiť. Ráno ma zobudili, že chýba ďalší. A znovu rovnaká sms-ka. A znovu posunuté zrkadlo. Bolo mi to divné, tak som ho zvesil. Na svoje zdesenie som zbadal šachtu vedúcu hlboko do zeme a končiacu v kúpeľni za zrkadlom. Šachta musela viesť do zavalenej šachty. Všetko zrazu dávalo zmysel, ale bolo to o to desivejšie...    

BRAT

Stalo sa to v jeden studený novembrový podvečer. Stál som na samotnom vrchu nášho sídliska a opieral som sa o pouličnú lampu, ktorá už pár rokov nesvieti. Bola neskorá jeseň a vo vzduchu už bolo cítiť slabý mráz. Táto scenéria pôsobila nepríjemným a depresívnym dojmom. Vytiahol som škatuľku marlboriek, vytiahol som si poslednú cigaretu a zapálil si. Dym som vďaka chladnému a ťažkému vzduchu cítil silnejšie. Každý ďalší šluk som si vychutnával viac a viac až mi z cigarety zostal len ohorok. Bolo už dosť neskoro a navyše začalo fúkať. Rozhodol som sa teda, že si pôjdem sadnúť do baru. Bar bol asi päť minút cesty od miesta, kde som práve stál. Vydal som sa teda na cestu. Cestou som si kúpil v neďalekej samoobsluhe cigarety. Hneď som si ich otvoril a jednu si zapálil. Bar som už mal na dohľad. Už som stál pred barom a ešte posledný krát som zaváhal či vojsť alebo nie. Vošiel som. Bar bol takmer prázdny, len pri bare sedelo pár štangastov opierajúc sa rukou o čelo. Sadol som si úplne do rohu a čakal som kým príde obsluha. Objednal som si jednu vodku. Sympatická čašníčka mi ju hneď priniesla a ja som ju vzápätí vypil a objednal si ďalšiu. Vytiahol som si cigaretu a zapálil si. Keď mi priniesli druhý pohárik zazvonil mi telefón. Prišla mi správa od môjho brata Peťa aby som sa rýchlo ponáhľal domov. Bolo to veľmi divné lebo brat mal byť týždeň u starej mamy aj s rodičmi ale kopol som do seba druhý pohárik, pri bare som zaplatil a vydal som sa domov. Býval som neďaleko od baru takže som sa moc neponáhľal a cestou som si ešte stihol zapáliť. Už sa predo mnou začali objavovať obrysy smutného panelového domu, kde sa nachádzal náš byt. Bolo už dosť neskoro a takmer v každom okne už bola tma, len kde-tu bolo vidno slabé svetlo televízorov hrajúcich v tmavých izbách. V našom byte, ktorý je na treťom poschodí bola tma.  Nevedel som či si zo mňa brat robil srandu alebo prišiel domov skôr a niečo sa stalo. Dofajčil som a ohorok som odhodil na trávnik vedľa chodníka. Otvoril som vchodové dvere a prešiel som tiahlym schodiskom a ocitol som sa pred dverami do bytu. V okamihu ma prešiel mráz po chrbte, keď som uvidel, že dvere do nášho bytu sú otvorené. Dovnútra som nevidel kvôli tme, ktorá ma desila snáď viac ako otvorené dvere. Všade bolo strašné ticho, ktoré ma pomaly pohlcovalo a prehlbovalo pocit strachu. Nabral som odvahu a prekročil som prah. Zavolal som roztraseným hlasom na svojho brata. Nikto neodpovedal. Zavrel som za sebou dvere a zamkol som. V byte som cítil zvláštny sladkastý pach, ktorý sa ťažko niesol celým bytom. Pripomínal smrad pri zabíjačke, keď sa pach horúcej krvi mieša s puchom mäsa, ktoré ležalo príliš dlho na slnku. Snažil som sa zažať svetlo na chodbe ale nedalo sa, asi boli vyhodené poistky. Stál som v prázdnej chodbe a rozmýšľal kde nájdem baterku. Z chodby viedla napravo ulička do kuchyne, z ktorej sa dá prejsť aj do obývačky. Oproti mne boli dvere do mojej a bratovej izby a vľavo dvere do spálne. Pomyslel som si, že ak niekde bude baterka tak v našej izbe. Zrazu som začul z kuchyne zvuk, akoby nechtami škriabal po dlažbe. Krv mi stuhla v žilách a nedokázal som sa pohnúť a tak som len načúval a načúval. Stál som takto asi desať minút a keď som už žiadne ďalšie škriabanie nepočul rozhodol som sa prejsť do izby. Ako som prechádzal chodbou k dverám do izby, mal som pocit že som v uličke do kuchyne zazrel mihnúť sa tieň. Rýchlo som za sebou zavrel dvere do izby a šťukol som vypínačom. Opäť zostala tma. Napadlo ma, že si posvietim mobilom a pohľadám baterku. Ako som sa hrabal vo všetkých zásuvkách mal som pocit že opäť počujem driapať nechty po kamennej dlažbe. Prestal som hľadať a znova som načúval. Určite to išlo z kuchyne, ale nenašiel som v sebe odvahu ísť sa ta pozrieť. Brat doma nebol, určite si zo mňa len strieľal ale situácia v ktorej som sa ocitol bola oveľa horšia. Rozmýšľal som či zavolať na políciu ale nedokázal som nájsť odvahu vydať zo seba hlas. „Čo ak ten alebo to čo je v kuchyni počúva?“ Baterku som nedokázal nájsť, tak som si sadol na svoju posteľ a premýšľal čo ďalej. Nenapadlo ma nič. Bál som sa čo i len vyjsť z izby a takisto som sa bál zavolať pomoc. Sedel som po tme a potichu sa bál, keď v tom mi zrazu zazvonil telefón a ja som sa rýchlo snažil zakryť prstom reproduktor telefónu aby ma prízrak v kuchyni nepočul. Prišla mi správa od mamy v ktorej stálo: „Pozri sa prosím ťa doma či nenájdeš Peťov mobil, lebo nevie, či ho stratil, alebo ho nechal doma.“ V tej chvíli mi začalo prudko byť srdce a cítil som sa na odpadnutie. Keď som to predýchal, rozhodol som sa že najlepšia možnosť bude útek. Nazbieral som to, čo zostalo z mojej odvahy a rozbehol sa cez chodbu k dverám. Boli zamknuté a kľúč bol preč. Nevedel som čo robiť, z okna skočiť nemôžem, pád z tretieho poschodia by som isto neprežil. Z kuchyne bolo počuť opäť ten desivý a prenikavý škrabot. Zrazu som začul kroky, ktoré smerovali z kuchyne smerom ku mne. Utekal som naspäť do svojej izby a zavrel za sebou dvere. Sadol som si na posteľ a modlil sa. Kroky zastavili pred dverami do mojej izby. Srdce mi bilo ako divé. Obrys postavy stál za presklenými dverami. Kľučka sa pomaly stlačila a dvere sa s vrzgotom začali odchyľovať. Milimeter po milimetri. Zavrel som oči a dúfal som, že sa prebudím a všetko to bude len zlý sen. Keď som chvíľu nič nepočul, rozhodol som sa otvoriť oči. Ale nemal som to robiť. Oproti mojej posteli, v prázdnej a tichej tme, stála postava v tmavom potrhanom plášti s kapucňou a gánila na mňa. Počul som chrapľavý vlhký dych. Pod kapucňou som videl ten najdesivejší úsmev škľabiaci sa na mňa. Pomedzi tenké rozkladajúce sa pery preniklo niečo ako vzdych, hnilobný odporný a vlhký. Spopod plášťa sa ku mne naťahovala zhnitá ruka s dlhými nechtami...